V ranom stredoveku nadviazal Trenčín na kresťanskú tradíciu Veľkej Moravy, ktorej dokladom je prvá kamenná stavba na hrade a zároveň prvá sakrálna architektúra na území mesta Trenčín vôbec – predrománska štvorapsidálna rotunda sv. Svorada, datovaná do 9.-11.storočia.[1] Z pôvodnej archipresbyteriálnej hradskej veľkofary, ktorej sídlo bolo na Trenčianskom hrade, sa už v priebehu 12.storočia vytvoril trenčiansky archidiakonát v rámci Nitrianskeho biskupstva[2]
Trenčín, podobne ako Nitra a Hradná (Gradna) bol dôležitým sídlom hradnej fary už v 11.storočí, popri ktorej sa zriaďovali aj menšie farnosti. Do Nitrianskej diecézy, okrem Trenčianskej župy, patrila menšia časť Nitrianskej župy a možno aj malá časť Moravy. Najneskôr okolo polovice 13.storočia vznikol v Trenčíne tesne na návrší pod hradom v oblasti Hôrka (Monticulum) Farský kostol Narodenia Panny Márie (od čoho je aj odvodený názov vŕška Marienberg) na mieste staršieho stredovekého kostola a do tohto obdobia je datovaný aj kostol sv. Kozmu a Damiána v Trenčianskych Biskupiciach.[3]
Duchovná činnosť v stredovekom Trenčíne a jeho blízkom okolí je najužšie spojená s rehoľou benediktínov, johanitov[4] a františkánov – minoritov[5]. Biskup Jakub I. (v rokoch 1223–1240), ktorý ako prvý začal systematicky spravovať Nitriansku diecézu, založil benediktínske opátstvo na Skalke pri Trenčíne, venované pamiatke sv. Andreja – Svorada a Benedikta.[6] Pôvodne tu vznikol malý kostolík, zasvätený Panne Márii, ktorý v rámci neskoršieho kláštora čoskoro nadobudol dôležitý význam pre duchovnú obnovu celého Považia a stal sa tak jeho duchovným strediskom.
V 15.storočí bolo nitrianske biskupstvo poznačené plienením husitov, čím zanikli mnohé farnosti, medzi nimi aj farnosť Trenčín, kde sa tiež rozšírila sa husitská náuka.
Po víťazstve Turkov pri Moháči v roku 1526 sa Uhorsko rozdelilo na tri časti a jeho západná a severozápadná časť – Slovensko, pripadla pod správu Ferdinanda Habsburského (vládol v rokoch 1526-1564). V bitke zahynulo niekoľko uhorských biskupov a cirkevných predstaviteľov, cirkevná organizácia bola vážne ohrozená, uvoľňovala sa disciplína, zanikli mnohé kláštory a ich školy; výchovné ústavy pre kňazov neexistovali. Neujednotené pomery vo vládnucej vrstve tiež prispeli k prenikaniu nových myšlienkových prúdov v náboženskej oblasti. Prvými nositeľmi reformného hnutia sa stali ešte pred rokom 1520 nemeckí obchodníci a banskí študenti zo Slovenska, ktorí sa vrátili z nemeckých univerzít. Katolícka cirkev síce bola podľa zákona jediným oficiálnym náboženstvom a spočiatku aj uhorská šľachta bola proti protestantizmu, ale reformácia sa šírila veľmi rýchlo, najmä v banských mestách a na Spiši. „Nezodpovedným konaním zemepánov podľa zásady cuius regio – eius religio (koho vláda – toho náboženstvo) a činnosťou duchovných, ktorí prešli na stranu reformácie, sa nové učenie rozšírilo natoľko, že na začiatku 17. storočia sa k nemu hlásilo asi sedem desatín obyvateľov Slovenska.“ Šľachtici odpadali od cirkvi k protestantizmu často kvôli zmocnenia sa majetku cirkvi.
Hoci reformácia mala spočiatku výraznejší vplyv na východnom a strednom Slovensku, aj v jeho západnej časti našla svoju živnú pôdu, nakoľko zákonné články z roku 1608 umožnili slobodný a samostatný vývoj protestantov na Slovensku. Evanjelici (protestanti luterského smeru) sformovali svoju cirkevnú správu na Žilinskej synode v roku 1610, čím sa jasne odlíšili od katolíckej cirkvi, a o štyri roky neskôr na spišsko-carihradskej synode. Na žilinskej synode vznikli tri cirkevné zbory: severoslovenský (Trenčianska stolica, Orava a Liptov), stredoslovenský (Turiec, Zvolen, Novohrad, Hont) a západoslovenský (Bratislavská, Nitrianska a Tekovská stolica).
V Trenčíne sa reformácia výraznejšie presadila v poslednej tretine 16.storočia, kedy tu pôsobila aj evanjelická škola, podporovaná držiteľmi Trenčianskeho hradu a panstva Imrichom Forgáčom (1594-1593) a Štefanom Ilešházim (1594-1609). Trenčianska evanjelická cirkev patrila medzi umiernené cirkvi luterského smeru, opierajúce sa o augsburskú konfesiu z roku 1530. Aj keď sa vo vzťahu medzi katolíkmi a evanjelikmi v mnohom pokročilo, dochádzalo na oboch stranách k vyostreniu vzťahov a násilnostiam a tie sa nevyhli ani Trenčínu. Hoci cisári Ferdinand II. a III. Habsburský podporovali každú apoštolskú prácu, rekatolizácia v Trenčíne nebola ľahká, nakoľko Gašpar Ilešházi (1593-1648, od roku 1609 trenčiansky župan a hradný pán) bol protestant. Roku 1614 odobrali evanjelici farský kostol na Marienbergu, vyhnali vtedajšieho katolíckeho farára Raymana a dosadili tam svojho. Potom združovali väčšinu trenčianskeho obyvateľstva a slobodne tu účinkovali až do roku 1671.
Trenčín, ako súčasť Nitrianskej diecézy spadal pod správu Ostrihomského arcibiskupstva, ktorého sídlom bola v rokoch 1543-1820 Trnava. V roku 1663, kedy bola značná časť nitrianskeho biskupstva v rukách protestantov, zvolal biskup Ján Telegdy (v rokoch 1619-1644) nitriansku cirkevnú synodu, ktorá mala dôležitý význam pri rekatolizácii. V trnavskom seminári Telegdi založil šesť fundácií pre nitriansku diecézu, ktorá mala v tom čase asi 66 farností. Katedrálny archidiakonát mal 6 fár, trenčiansky 45 fár a 15 filiálok, považský 18 fár a 19 filiálok. [7]
[1] Rotunda zanikla začiatkom 15.storočia, kedy ju rozobrali a použili ako stavebný materiál. Jej základy boli objavené v 70.rokoych 20.storočia. Na území hradu v období stredoveku vznikli ešte ďalšie sakrálne stavby - kaplnky.
[2] Existencia Nitrianskeho biskupstva je doložená už v r. 880 Bullou pápeža Jána VIII. Industriae tuae. In: JUDÁK, V.: Nitrianske biskupstvo v dejinách. Nitra 1996, s.4.-14.
Trenčiansky archidiakon však nesídlil v Trenčíne, ale v Nitre. In:.MARSINA, R.: Najstaršie dejiny Trenčína. In: ŠIŠMIŠ, M. ed.: Trenčín. Vlastivedná monografia 1.Bratislava 1993, s. 66.
[3] Až do roku 1990 sa tento kostol charakterizoval ako „staršia stavba“ barokovo upravená. Pamiatkový prieskum svätyne v spomínanom roku však priniesol zistenie, že jeho najstaršia časť je románska. Tým sa spolu s farským kostolom radí k najstarším živým sakrálnym stavbám na území Trenčína a blízkeho okolia. In: GAJDOŠOVÁ, I.: Skvosty stredovekej nástennej maľby. In: Trenčianske noviny. Roč.40, č.50 1999, s.5.
Na predmestí Trenčína, na mieste dnešnej kaplnky sv. Anny (1789), stál tiež starší stredoveký kostol, patriaci mestskému špitálu. Špitál bol zničený pri obliehaní mesta v roku 1528. In: Gajdošová, I.: Pamiatkové bohatstvo Trenčína. In: ŠIŠMIŠ, M. ed.: Trenčín. Vlastivedná monografia I. Trenčín 1993, str.220.
[4] Johaniti pôsobili v Trenčíne asi v rokoch 1200-1301 a mali svoj kláštor a kostol Ducha Svätého za hradbami. Po ich odchode bol kostol odovzdaný minoritom. Základy tohto kláštora sa našli koncom roku 1996 neďaleko Dolnej mestskej brány. Johaniti museli opustiť Trenčín, lebo podporovali ako nástupcu kráľa Karola Roberta z Anjou, a to sa priečilo záujmom Matúša Čaká, ktorý mal v tom čase v Trenčíne značný vplyv. V štruktúre johanitských kláštorov mal Trenčín významné miesto ako dôležitý strategický bod. Existujú domnienky, že s týmto rádom súvisí aj vznik Trenčianskeho erbu, na ktorom je zobrazený baránok – symbol johanitov. In: MARSINA, R.: Najstaršie dejiny Trenčína. In: ŠIŠMIŠ, M. ed.: Trenčín. Vlastivedná monografia 1. Bratislava 1993, s.60.
[5] Príchod františkánov do Trenčína sa predpokladá začiatkom 14.storočia, zrejme po roku 1301, kedy vystriedali johanitov. Františkánsky kláštor sa s istotou spomína v rokoch 1372 a 1397, ale o účinkovaní františkánov v Trenčíne sa nezachovali žiadne konkrétnejšie údaje. Je však isté, že kláštor opustili po požiari v roku 1528, kedy zhorela veľká časť mesta, vrátane ich kláštora. Hoci boli snahy o jeho udržanie ešte v rokoch 1579, 1596 a je zachytený aj na vedute mesta z roku 1580 ako claustrum, definitívne zanikol po požiari v roku 1708. Matej Bel vo svojich rukopisných Notíciach Trenčianskej stolice vyslovil mienku, že trenčianskym evanjelikom pridelili (okolo 1681) na predmestí bývalý kláštorný komplex františkánov. To je však nepravdepodobné, lebo evanjelici mohli používať iba drevené modlitebne. In: HORVÁTH, P.: Trenčín v období novoveku (1526-1848). In: ŠIŠMIŠ, M. ed.: Trenčín. Vlastivedná monografia 1. Bratislava 1993, s.74 , s.86 a pozn. č.6 a 36.
[6] Sv. Andrej – Svorad a Benedikt žili na prelome 10. a 11.storočia za čias kráľa Štefana I. Istý čas pôsobili v Zoborskom kláštore, kde Svorad prijal meno Andrej (niekedy sa uvádza aj ako Ondrej). Na Skalke pri Trenčíne žili ako pustovníci.
[7] JUDÁK, V.: Nitrianske biskupstvo v dejinách. Nitra 1996, s.15.
